...whatever...

Nous n’avons pas seulement des armes. Mais le diable marche avec nous.

7. Cesta na Kaukaz: Azǝrbaycan - Part 2

Maly tucny Nemec si vreckovkou utrel spotene celo a zapalil si cigaretu.

"Gentlemen - and lady" pokynul smerom k rozhrkanej dodavke neurcitej farby, ktora kedysi bola cervena.

Nasadli sme dovnutra a dodavka sa pohla, nasledujuc biele SUV.

Po chvili sme opustili dlazdene ulice mesta a ocitli sa v pustatine. Dodavka len s vypatim poslednych sil prekonavala vymoly a jamy, cez ktore sa s tazkostami dostavalo aj SUV.

V pozadi smrdelo more, posiate drevenymi konstrukciami.

Zem bola rozryta: vsade boli jazierka, na hladine plavali modrozltociernozelenocervene olejove skvrny. Niektore ale boli cire; tak cire, ze sa v nich odrazala obloha.

Okolo majestatne postavali vrtne veze. Vietor v zhrdzavenych strukturach vyvolaval skripave zvuky, niektore pumpy majestatne spominali na zaslu slavu a pracovali.

Hore, dole, hore, dole, dovnutra a von, dovnutra a von; magicka suloz kovoveho falusu a dorananej zeme.

Tucny Nemec vyskocil z SUV a zapalil si.

"Gentlemen - and lady - here we are"

Potom vytiahol pistol a zacal nas po jednom strielat.

No dobre, ta posledna veta nie je tak uplne pravdiva. Teda vobec, aby som bol presny.

Ale presne tak vyzera stare ropne pole na predmesti Baku. Mesacna krajina. Uplne idealne prostredie na odstranovanie nepohodlnych ludi alebo na natacanie postapokalyptickeho filmu.

V niektorych jazierkach bola spinava voda, v niektorych vsak plavala ozajstna ropa.

Bolo to cierne, huste a mazlave.

Ahto do nej namocil papierovu vreckovku a vsetci sme sa kochali pohladom na ciernu, hustu a mazlavu tekutinu. Mimochodom, ropa v Baku je vraj taka cira, ze za vojny ju rovno liali do dieslovych motorov tankov.

A na bakuskych poliach pracoval aj Stalin. V tych casoch sa tazilo jednoducho. Nahnali kopu chlapov, ktori vykopali meter hlboku jamu. Potom chvilu pockali a ked sa jama naplnila ropou, tak ju kyblami vynasali von.

Ako sme tak stali okolo ropneho jazierka, netrvalo dlho a vsetci sme dostali rovnaky napad.

Ahto sa obratil na jedinu damu v nasej skupine a ospravedlnujuco povedal:

"Sorry. But all men remain boys all their lives"

Potom sme niekde splasili zapalovac, zobrali tie nasiaknute vreckovky, zdekovali sa dostatocne daleko od jazierka (pol metra) a snazili sme sa to zapalit.

Nehorelo.

Kua, zapalovace nedokazu vyvolat taku teplotu, aby sa ropa chytila.

Sklamanie nepoznalo hranic.

************

Medzi Armenskom a Azerbajdzanom je oblast, ktora sa vola Nahorny Karabach.

Armenci ju - a zopar okolitych provincii - okupuju, co im Azeri nevedia zabudnut a je to pre nich dost velka trauma. Oba staty sa citia v prave, samozrejme, ale to tu teraz riesit nejdem, to by bolo nadlho.

Z NK utieklo pred Armenmi vyse pol miliona Azerov. Utecenci z Nagorno Karabakhu ziju aj v Baku.

A aby sme dokazali precitit velku krivdu, ktoru svet spachal na velkom azerbajdzanskom narode, tak nas vzali nam to ukazat.

A mali by tam vziat aj Romov z Lunika IX. Maju sa este co ucit.

Totalne zdevastovane panelaky, ponadstavovane roznymi strukturami von, poobliepane hniezdami.

Vsade bordel, smetisko priamo za domom.

Zivot v pivnici: hole steny, po ktorych vedu elektricke kable a potrubia. Elektricke spotrebice sa zapinaju tak, ze sa vezme drot, ktoreho koniec je sformovany do hacika a pripne sa na elektricke vedenie.

Skatule a preglejky, najcastejsi stavebny material. Vodu a elektrinu plati vlada. Ale aj keby neplatila, tak by to malo rovnaky ucinok.

Dalo by sa o tom pisat este dlho, ale aj tak by sa to nedalo popisat. Este stastie, ze su fotky - tieto su bez ludi. (dole a na dalsej strane. a predtym ropne pole hehe)

A vsetci maju rovnake zdovodnenie: nechceme s tym nic robit, pretoze uz coskoro tych vydrbanych Armenov vyzenieme a vratime sa domov. Tu sme len provizorne, zajtra budeme oslobodeni a vratime sa domov.

A ked nie? A ked sa uz nevratite?

Pche, kto by si dovolil pochybovat? Vratime sa a preto s tymto nebudeme nic robit.

Patnast rokov po tom, co ich vyhnali, este stale veria v skory navrat a preto si nechcu velmi zvykat na novy domov.

Ano, bolo mi ich trochu luto.

Ale uz je neskoro: uz sa z nich stali ghetto people, uz z nich nic nebude.

Ghetto people sa citia ukrivdeni: a ano, vacsinou na pociatku ich stavu bola nejaka krivda. Ale ghetto people nic nerobia; cakaju, ze ich niekto za tu krivdu odskodni. Oni nemusia robit nic, lebo im bolo ublizene. Niekto by mal zaplatit a oni si na to pockaju, ved ako by to bolo, keby oni ukrivdeni museli vyvinut nejaku aktivitu. Im predsa ublizili, nech sa ini staraju a nech zlepsia ich stav, ved predsa musia citit pocit viny, ze vyviazli bez skod, zatial co oni prisli o vsetko.

Neverim tomu, ze ghetto people z Nahorneho Karabachu budu mat v skorej buducnosti lepsi zivot. Maju sice nadej na navrat, ale je to len pasivna nadej. A cakaju, ze Azerbajdzan sa o nich postara, aby oni nemuseli pohnut ani prstom; ved oni predsa trpeli za Azerbajdzan.


*****************************
...to be cont'd... (uz posledne pokracovanie, uz ma to nebavi :-)

nabuduce: o slobode slova, hladovke a spehujucom aute

posted by: AIF at 22:18 | link | comments (2) |
na ceste

6. Cesta na Kaukaz: Azǝrbaycan - Part 1

Prichod do Azerbajdzanu sa da opisat jedinym slovom: kafkesque

To clovek vylezie z lietadla a pouceny skusenostami z Armenska zamieri k okienku s velkym napisom VISA. Kedze som nebol majitelom azerbajdzanskych viz, zdalo sa mi to celkom logicke.

V okienku s velkym napisom VISA nikto nebol. Az po chvili sa dosuchtal taky tlsty panko v uniforme a poslal ma prec. Do ineho radu.

Tak som sa postavil do radu s napisom Foreign nationals, ktory viedol uz von z letiska smerom k batozine.

Odstal som si asi tak 20 minut a podal som chlapikovi pas. Minutu si ho prezeral, potom mi ho vratil a odkazal ma na okienko s velkym napisom VISA.

Tam sa medzitym premiestnil cely ten rad, takze som si ho odstal znovu.

Nastastie vizovy fomular som mal uz vyplneny, dolace nachystane a fotky tiez.

Co nebol pripad troch Nemcov, co stali predo mnou.

Mali eura. Viza do Azerbajdzanu stoja 40 dolarov. Beru len dolare. Takze tlsty chlapik ich poslal zamenit si a kedze ich mal rozrobenych, tak sme museli cakat, kym si Teutoni zamenia eurace na dolace.

S cerstvo vypeciatkovanymi vizami v pase som sa vratil k prvemu okienku, kam sa tralalala, opat premiestnil cely rad. Odstal som si obligatnych 20 minut, dostal som na vypeciatkovane viza este jednu peciatku a voila, bol som v Azerbajdzane.

V Baku si clovek hned vsimne dve veci:

mercedesy a zvlastnu vonu vo vzduchu. Kazde druhe auto je tam mercedes a vonia to tam ako na benzinke.

V Baku je ropa aj vo vzduchu a to neprehanam. Rychlo sa na to da zvyknut, ale je tam: vzdy, ked clovek vylezie von, tak ju zaciti.

A k tym autam: zakladne auto policie je BMW.

Aliyevstan

este jedna vec je v Baku vsadepritomna: byvaly prezident Heydar Aliyev. Teraz vladne jeho syn Ilham, ale Heydar je vsade.

Clovek pristane na Heydar Aliyev Int'l Airport a do mesta ide po Heydar Aliyev Road.

Cestou mina Heydar Aliyev National Stadium a kopu inych budov, ktore sa volaju Heydar Aliyev. A sochy. A bilbordy. Vsade je Heydar Aliyev.

Pride do hotela. Hotel sa vola Park Inn. Hadajte, koho obraz je na recepcii? Kto tipoval Heydara Aliyeva, tipoval spravne, ale bola to lahka otazka.

Vosiel som do izby, zavesil oblek na vesiak, oplachol si tvar a zapol TV. Azerbajdzansku. Asi mali prestavku vo vysielani, lebo tam mali Heydara Aliyeva.

Kde nie je obrazok Heydara Aliyeva, je na stene aspon par slov, podpisany Heydar Aliyev.

Na druhy den sme navstivili podnik Azneftkimyamash, kde vyrabaju okrem ineho ropne pumpy.

Prijali nas v zasadacke. Pod obrazom Heydara Aliyeva.

Porozpravali nam, co vyrabaju a ako im pomahame a zobrali nas na prehliadku zavodu.

Po ceste sme minuli jednu bustu a dva vyroky Heydara Aliyeva.

Vysli sme von. Prisiel chlapik s narucou kvetov.

Pred prehliadkou sme navstivili sochu Heydara Aliyeva, ku ktorej sme mali polozit kvety.

Odmietol som. Ostatni sa tiez netvarili nadsene, tak kvety davala nasa azerbajdzanska perevoditelka a jedina baba z nasej grupy. Potom nam urobili skupinovu fotku.

Pred sochou Heydara Aliyeva.

***********************************

...to be cont'd... (uz len dve :-)

nabuduce:  ako sme podpalovali ropne pole a o ghetto people

posted by: AIF at 22:36 | link | comments (1) |
na ceste

5. Cesta na Kaukaz: Sakartvelo - Part 2

Pocasie v horach sa napokon umudrilo a tak nas plukovnik rozhodol, ze letime aj na sever. Sef nasej vypravy trochu znervoznel, lebo to znacilo znacne zaostavanie za naplanovanym programom. Gruzinci vsak na naplanovane programy kaslu. Carpe Diem. Milujem Gruzinsko.

Gruzinsko-ruska teda respektive gruzinsko-cecenska hranica je uprostred masivu Velkeho Kaukazu.

milovnici Tatier, prosim preskocte tuto pasaz.

*******************

Ku Kaukazu mam len par slov.

Och. Ach. Uch.

Tatry su hory? Ha ha ha. Hrackarske. Kaukaz je och ach uch uzasny a to hovorim ja, co hory nemusim. Staci sa pozriet na fotky. Nadhera. Uzasne. Skvele. Neopakovatelne.

*******************

Ok, koniec orgazmu a mozu zacat opat citat aj milovnici Tatier.

Ale aspon som konecne pochopil, preco sa Rusom tak blbo darilo v Cecensku. Ak museli bojovat aj v takych podmienkach...

Vrtulnik nas vysadil v Satili, co je priesmyk, v ktorom je dedinka. Jedina cesta do Satili je vzduchom, inak sa tam da dostat len par tyzdnov pocas leta. Medzi rozoklanymi konciarmi je aj pohranicna stanica.

Teraz si tam postavili uz aj domcek, no doteraz tam vojaci byvali v stanoch.

WC je vsak stale len hrdzava budka na kraji utesu. Bol som nuteny ju pouzit. Je tam velka jama plna hovien, cez ktoru su krizom prelozene dve dosky. Vdaka za ten Sheraton.

Ked sme sa do sytosti nabazili Satili, dostali sme pokyn, ze treba ist jest.

Vrtulnik nas vysadil asi 2600 mnm v dedine, z ktorej uz vsetci na zimu odisli do dolin s velkym kostolom. Kym sme sa kochali, plukovnik vydal par rozkazov a o chvilu zacali dobiehat vojaci s igelitkami, plnymi jedla a bandaskami, plnymi vina.

A stale dobiehali. Zachvilu sme mali proviantu ako pre celu rotu. Vojaci odniekial doniesli zopar dosiek a urobili z nich stol.

My sme zatial obiehali okolo kostola a nahanali nas typci z dvoch gruzinskych TV. Porobili nejake rozhovory v anglictine a jeden z nich prisiel aj za mnou.

"Excuse me, I'd like to ask you few questions, may I?" (Obycajne tuto otazku kladiem ja. Byt na druhej strane je hnusny pocit)
"Well, yeah, what about?"
"But I'd like you to speak Russian, I already have couple of people answering in English, I need someone in Russian. Gavaris po rusky, da?"

"Nemnozka. Panimaju, negavarju" moja tradicna mantra. Jednoducho a strucne povedane, poslal som ho do pecka, nebudem sa predsa strapnovat po rusky, ked to neviem.

Potom sme zacali jest.

To je zly opis. V Gruzinsku sa neje. V Gruzinsku sa hoduje! Domaci posuch, gruzinska pizza, kopa druhov masa, zelenina, omacky, gruzinske travy, vela, vela, vela, vela.

A k jedlu patri aj pitie.

Clovek len odpil zo svojho pohara a uz mu dolievali.

Ale co budem marnit slova, ako funguje tamada drinking dokonale opisal Mirek Toda.

U nas bol tamadom nas plukovnik.

Na vlast! Na Gruzinsko! Na vase rodiny a Na vsetkych vasich blizkych! Na ludi, ktorych mate radi a na ludi, ktori maju radi vas! Na Slovensko! Na Litvu! (atd, kazda krajina, ktora mala zastupenie)

podotykam, ze to nebol jeden pripitok ale viacero. Za kazdym vykricnikom si treba predstavit jeden pohar.

No a ked som ich uz mal v sebe asi desat, prisiel za mnou chlapik z gruzinskej TV.

"So, maybe you could..."

Moja siroka slovanska dusa jednoducho nedokaze bliznemu odopriet pomoc.

"Nu davaj vaprosy, maladec" bohatiersky som zvolal, odhodlany spravit dobry skutok.

Polozenej otazke som sice nerozumel, ale ani to mi nebranilo predniest siahodlhu rec.

"Ja pjervyj raz v Gruzii. Mine ocen nrjavitsja zdes. Panatna? Gruzia krasivyja. I sto ja chacu skazat jisco: My v Slavakiji smatrili na Gruziu kagda u vas byla revolucija. Patamu sto v Gruzii posle revolucii reformy, i v Slavakiji reformy toze. My byli mozna s reformami pjervyji, nu v Gruzii reformy radikalnoje. Gruzia mozet ucitsja od Slavakiji i Slavakija mozet ucitsja od Gruzji. Ja gavaril o tom i s vasim premierom."

No a takto som tam este chvilu splietal a naozaj naozaj velmi velmi dufam, ze sa chlapik rozhodol nepouzit ani len sekundu z toho, co natocil.

Potom sefovi nasej vypravy vytiekli nervy, kedze uz nebol ohrozeny len dalsi program, ale aj stihnutie nasho letu do Azerbajdzanu a museli sme odist. Prisli sme o saslik, co najma plukovnik tazko niesol, lebo kua gruzinsky saslik je vraj najlepsi na svete.

Po ceste vsak este spravil maly pokus o coup, ked napriek protestom sefa vypravy nariadil pilotovi pristat na kopci. Aby sme mohli povedat, ze sme boli na vrchole hory, ktora ma vysku 3500 mnm.

Plukovnik bol spravny chlap.


(Pilot bol vlastne tiez v pohode. Volal sa Samil a plukovnik nas bavil historkami, ako ho museli v Moskve volat inym menom, aby nevzbudzovali privela podozrenia. Navyse Samil bol prave z tej opustenej dediny, co hned za kopcom mala Cecensko. A vraj je to jeden z najlepsich pilotov.
Raz, ked mali v Gruzinsku Americanov, chlapici z USAF machrovali a boli arogantni a chvastali sa, ze su lepsi piloti.

Samil sa nasral, zobral toho najvacsieho chvastuna, flasu vodky a nasadli do vrtulnika. Vyviezol ho niekam na kopec a tam z vrtulnika vystrcil ruku a flasu vodky polozil na skalnu rimsu. Potom pristal a poslal Amika po nu.

Nesiel. Ale odvtedy vraj mali Gruzinci od nich pokoj.)

dodatok dva: najkrajsia cesta v celom Tbilisi sa vola George W. Bush Road


************************************

...to be cont'd...

nabuduce: ako vonia Baku

posted by: AIF at 14:35 | link | comments (2) |
na ceste

4. Cesta na Kaukaz: Sakartvelo - Part 1

CK EK sa opat vytiahla. Byvali sme v Sheratone, prvom luxusnom hoteli na Kaukaze a doteraz jednom z najluxusnejsich v oblasti.

Akurat ze kua to bolo daleko do centra, takze vdaka vdaka, nemuselo byt.

Hned na zaciatku sme sa isli stretnut s premierom, ktory je celkom sympaticky chlapik a ked som uz predtym Gruzinsku fandil, tak teraz im fandim este viac. O tom, co tam stvaraju, si precitajte napriklad tu.

Okrem toho, ze prepustili vsetkych policajtov a vybudovali policiu nanovo, vsade pri vstupe do Gruzinska su velke bilbordy: Ak sa vam zda konanie policie podozrive, pripadne sa k vam policajti spravaju nevhodne, zavolajte na toto cislo - a je tam nepretrzity kontakt na nezavisly kontrolny organ v Tbilisi.

Okrem toho planuju rozdavat letaky, kde bude presne vycislene, aku pokutu vam mozu policajti za co dat a kolko presne stoji aky ukon na uradoch s tym, ze ak budu pytat viac, treba to oznamit. Nogaideli neznasa korupciu a rozhodol sa ju z Gruzinska odstranit.

***

Pohybovat sa po Tbilisi bolo este nebezpecnejsie ako po Jerevane. V Jerevane stacilo dobre nacasovat krok a pridat sa k skupinke inych ludi: ked auta videli, ze je tam viac ludi, aspon spomalili. V Tbilisi to neplatilo. Cez cestu sa prebiehalo slalomom medzi autami, zelena na semafore bola naozaj len informacna a s vynimkou velkych krizovatiek sluzila len ako svetelne spestrenie. A aby som trochu predbiehal: najhorsie je na tom Baku, kde na to srali uplne vsetci.  To sa clovek na svoju zelenu vybral cez zebru a videl ako sa na neho ruti SUV ktore len zacalo blikat svetlami ale ani naznak spomalenia sa nekonal. Pred autami utekali dokonca aj policajti. Naozaj. Videl som na vlastne oci.

Spat do Gruzinska: cestovanice autom sme si neuzili, lebo nas rozvazali vrtulnikom. Starucky Mi-8 bol sice starucky, ale zase nebol ani hlucny a ani v nom nebola zima. V horach vraj bolo zle pocasie, tak nas vzali na juznu hranicu.

To bola jedna z tych, na ktore dostali eurace od nas (heh ako dobre to znie) a aspon vyzerala uz trochu civilizovane.

Pustanie Azerbajdzancov do Gruzinska vyzera nasledovne: su velke dvere. Na gruzinskej strane stoji svalnaty chlap. Na azerbajdzanskej strane stoji asi tisic muzov, zien a deti.

Gruzinec odomkne a poodchyli dvere na pat centimetrov. Tisic azerbajdzanskych muzov, zien a deti sa snazi naraz napchat do tej medzery. Ked prenikne prvych par, Gruzinec sa zaprie do dveri a so skripanim zubov sa snazi tisicku azerbajdzanskych muzov, zien a deti zatlacit naspat. Takto to prebieha v parminutovych intervaloch.

Potom nam ukazali rucny merac radioaktivity. Radioactive Man by zo mna nebol, lebo moja radioaktivita je hlboko pod akymkolvek naznakom oziarenia. Nikdy som nepatril k osvietencom. Co uz.

Este sa nam pochvalili systemom kamier a velkym meracom radioaktivity. Ukazali nam aj zopar fotiek z uspesnych zasahov. Napriklad raz odhalili auto, ktore prevazalo radioaktivny material.

Ukazali nam jeho fotku. Na zadnych dverach malo velky symbol. Takyto.


***

Este skor ako sa dostaneme ku grandioznemu gruzinskemu finale, v ktorom sa mily citatel dozvie, ako AIF vysielal posolstvo gruzinskemu ludu, kratka odbocka.

Boli sme aj vo vazeni. Jeho riaditel bol mily mlady chlapik, ktory mal sekretarku, ktora vazenie v skutocnosti viedla. Aspon z toho, ako sa spravala v kancelarii, to bolo jasne vidiet. Hovori sa tomu sef pod papucou. Riaditel ozil, az ked sme vysli von z jej dosahu.

Chlapik je futbalovy fanatik a tak organizuje futbalove zapasy. Vazni proti bacharom. A aby to malo spravny naboj, naposledy vraj hrali o prepustenie vsetkych, co su na samotke do normalneho rezimu. Bachari vyhrali aj tak. Ale vazni ho miluju.

*****************************************

...to be cont'd...

zajtra: ako krasne viem urazit Tatry, o tom, ze nielen Toda ma skusenost s tamada drinking, ze nie kazdy vojak je zly a ze AIF je televizna star nielen na Slovensku

posted by: AIF at 23:49 | link | comments |
na ceste

3. Cesta na Kaukaz: Hayastan - Part 3

Konecne som upravil a povyberal fotoze, takze tu su.

**

Z Jerevanu do Tbilisi sme vyrazili hned rano. Predrali sme sa hnedohnedou nehostinnou pahorkatinou az k jazeru Sevan. Na kopci nad nim sa tycila dvojica kostolov z 9. storocia, pod kopcom rozbite a zanedbane budovy.

Kym sme vyliezli hore a dole (pol hodina) uz nas pri nasom aute cakali miestni podnikavci so suvenirmi.

Mladik mi strkal do ruky balicek zozltnutych pohladnic, ktore podla letmeho pohladu pochadzali tak z roku 1989.

,,Pjat dolara"

,,Net dolara u minja"

"Desjat lari"

"Net lari u minja"

"Cetyri evro"

"Net evro u minja".

Ked vymenoval vsetky meny, ktore bol schopny akceptovat, tak len mavol rukou.

"Kakoje dengi u tebja?"

"Net dengi u minja." Tak som pohladnice dostal zadarmo. Na co som teda za pat dolcov kupil taky kamienkovy nahrdelnik, ktoreho realna hodnota je tak 50 centov.

Ale snaha sa ceni.

Po ceste sme sa este zastavili vo Vanadzore, co vyzera ako miesto z postapokalyptickeho filmu. Polorozpadavajuce sa cinziaky z hnedocerveneho kamena, okna pozatlkane drevom, sem-tam opustena tovaren a po ceste sa prehanali hrdzave zigulaky a menej hrdzave lady.

Potom prisiel Maly Kaukaz.

Doteraz ked som vzdy nadabil na taketo pasaze:

Malebna uzka rozbita cesta sa vinula pomedzi majestatne hory, na jednej strane podopierana kopcami, na druhej strane ohryzena hlbokymi priepastami, v 180 stupnovych zakrutach stupajuca a klesajuca s autami predbiehajucimi do neprehladnych zakrut a v uzinach tak uzkych, ze len pohlad sposoboval zavrat, sem tam na nej lezalo zopar balvanov, ktore museli auta obchadzat a niekedy ich nahradilo stado krav, na ktore bolo treba cakat; sprevadzana zeleznickou, ktora sa priblizovala a vzdalovala, skryvajuc sa jedna pred druhou raz v tuneloch, raz v terasach vo svahu, ktore chranili obrovske betonove zlaby pred padajucimi skalami...

tak som ich preskakoval. Ale vot kua! Tak to tam naozaj vyzeralo! Takze kto preskocil, nech sa paci este raz:


Malebna uzka rozbita cesta sa vinula pomedzi majestatne hory, na jednej strane podopierana kopcami, na druhej strane ohryzena hlbokymi priepastami, v 180 stupnovych zakrutach stupajuca a klesajuca s autami predbiehajucimi do neprehladnych zakrut a v uzinach tak uzkych, ze len pohlad sposoboval zavrat, sem tam na nej lezalo zopar balvanov, ktore museli auta obchadzat a niekedy ich nahradilo stado krav, na ktore bolo treba cakat; sprevadzana zeleznickou, ktora sa priblizovala a vzdalovala, skryvajuc sa jedna pred druhou raz v tuneloch, raz v terasach vo svahu, ktore chranili obrovske betonove zlaby pred padajucimi skalami...

Nakoniec sme dorazili na armensko-gruzinsku hranicu. Armenci mali postavene aj budovy, postupne sme pas ukazali v troch okienkach a mohli sme prejst dalej.

Gruzinci mali zatial postavenu len deravu drevenu maringotku. Napriek tomu, ze tymto prechodom ide tak 90 percent celeho gruzinsko-armenskeho obchodu.

"Kde u vas toalet?" pytam sa pohranicnika.

Mavol niekam rukou.

"V Armeniji?"

"Net, zdes."

 Aha... za budou do travy...


*****************************************

...to be cont'd...

zajtra: ako spoznat radioaktivne auto a preco je pre vaznov dobre, ked vedia hrat futbal

posted by: AIF at 22:50 | link | comments (4) |
na ceste

2. Cesta na Kaukaz: Hayastan - Part 2

Ak raz budem natacat film a budem potrebovat zaporne postavy vyrazne zaporneho vzhladu, tak nemam problem. Budem potrebovat desat? Pridem do Armenska a zoberiem prvych desat chlapov, ktorych stretnem a budem mat istotu, ze budu vyzerat kriminalnejsie ako Danny Trejo.

Prvu polhodinu sme cakali na oneskorencov (ti co vdaka overbookingu nedosli) a nakoniec sme sa ich ani nedockali. Celu polhodinu som v jednej ruke zvieral mobil a v druhej penazenku a snazil sa vyhybat vsetkym okolostojacim Armenom. Aj ked napokon som dosiel na to, ze su v podstate neskodni, uz viem, co maju Rusi na mysli ked hovoria o ludoch kaukazskeho vzhladu.

Okrem toho, neoddelitelnou sucastou kazdeho Armena je jeho kozena bunda a spicate poltopanky.

Letisko Zvartnots a cesta z neho vyzeraju ako... hmmm.... ako miesto, kde betonarky z celeho sveta vylievaju nadbytocny beton. A potom ako Las Vegas. Kedze Azerbajdzanci zakazali kasina, Armenci sa velmi radi ujali ulohy lokalneho raja gamblingu a tak celu cestu z letiska az do Jerevanu lemuju kasina. Jedno vedla druheho a retaz je prerusena len raz, ked treba zachovat vyhlad na Ararat stojaci na kopci.

Tento Ararat nie je ten, na ktorom pristal Noe, ale obrovsky konjacnij zavod, kde sa vyraba uzasny armensky konak.

Ubytovali nas v hoteli s honosnym nazvom Europa, ktory sa ale radsej mal volat Asia, lepsie by to pasovalo. Izba hola, ranajky nic moc. Z okna som ale videl tri zigulaky. Celkom som sa z toho vytesoval, aj ked potom som zistil, ze to budu auta, ktore spolu s Ladami budem vidiet najcastejsie.

Pospal som si dve hodiny (do deviatej rano) a potom sme isli na vylet.

Jerevan je strasne mesto. Zoberte si Petrzalku, odstrante z nej vsetku zelen, strojom casu vsetky panelaky zostarnite o dvadsat rokov a niekam este nahadzte brutalne velke a rozlahle budovy architektury stalinskeho realizmu.

Vyviezli sme sa hore na kopec nad mestom, kde drzi straz Mother Armenia. (budem ju volat tak, lebo Matka Armensko mi nesedia rody a Majr Ajastan by nikto nepochopil) Obrovska socha zeny s mecom je obstavana vysluzilou sovietskou vojenskou technikou. Z jednej strany je park, z druhej nadherny vyhlad na mesto.

A v pozadi sa tyci Ararat. Ten Noeho. Vdaka nemu Jerevan nie je strasne mesto. Ararat je nadherny a vobec sa necudujem, ze su nim Armeni taki nadseni a posadnuti.

Vecer som splnil nakupne ulohy nakupom dvoch flias Araratu (konaku, na ktoreho etikete je prekvapujuco Ararat).

Potom z Moskvy dorazila Litovka Egle, zahlasila, ze jej je jedno, ze sme celu noc nespali, ze spat mozme aj doma a isli sme na pivo. Ako potom uz kazdy vecer.

Objavili sme bar, ktory asi sluzil na pranie penazi, lebo jeho existenciu sa pred nami snazili vehementne zatajit. Ale nakoniec to bol dobry bar, casnicky v nom chodili v papuciach a kratkych karovanych sukienkach.

Jerevan ma aspon jednu vyhodu: 10 piv, kava a dve vina = 10 eur.

*****************************

... to be cont'd ...

zajtra: FOTKY!!! + ako vyzera cesta do Gruzinska

posted by: AIF at 22:37 | link | comments |
na ceste

1. Cesta na Kaukaz: Hayastan - Part 1

V sulade s novymi uzasnymi bezpecnostnymi opatreniami EU, o ktorych uz pisal Tomas, som na viedenskom letisku sposobne vybral z tasky balzam na pery a nemenej sposobne ho umiestnil do uzatvaratelneho priesvitneho plastikoveho vrecuska, ktore som potom ukazoval pri kazdej kontrole.

Cesta za novymi zazitkami sa mohla zacat.

Jeden ma cakal hned na check-ine. Z pohladu letiskoveho zamestnanca do mojej letenky mi hned bolo jasne, ze sa zabavim hned na zaciatku.

"Yerevan? I'm sorry to tell you sir, but your flight is overbooked. You'd probably have to stay here and take another flight tomorrow." skeril sa na mna.

To ma trochu zaskocilo, lebo s nicim takym som sa doteraz nestretol. Nastastie casy mojej vzorovej submisivity su davno za mnou, tak som sa len vystrel, nahodil co najviac povysenecky pohlad a unavenym hlasom cloveka, ktory musi jednat s untermenschmi o jeden rozhovor viac nez by sa mu pacilo, som mu povedal, ze to nie je moj problem, kedze ja som si letenku zaplatil (bullshit, ja teda nie, hehe) a mam na druhy den dolezite jednanie, tak musim letiet dnes.

To zamestnanca pobavilo, nahodil co najviac otraveny pohlad a unavenym hlasom cloveka, ktory musi jednat s nadutymi zakaznikmi o jeden rozhovor viac nez by sa mu pacilo ma poslal na gate s tym, ze si to mam vybavit s nimi.

Na gate som nadabil na mladu zamestnankynu, na ktoru som skusil predchadzajuci trik. Este som si prisadil s tym, ze sa na druhy den rano mam stretnut s armenskym premierom, takze letiet je pre mna dost dolezite. Neviem, ci to zabralo, ale nakoniec som sa do lietadla dostal.

Len pre informaciu, z Viedne do Jerevanu sa lieta len o pol jedenastej v noci, prilet je rano o stvrtej miestneho casu.

Ako som sa neskor dozvedel, znamy (teraz uz znamy) mal letiet tym istym lietadlom, ale vdaka overbookingu musel noc stravit vo viedni.

V lietadle boli sami Francuzi a Americania a pritom bolo plne Armenov. Vot paradoks. Jedini ludia, ktori sa nejako vymykali z priemeru boli moji znami (teraz znami, predtym som ich nepoznal).

V Jerevane si bolo treba kupit viza. Odstal som si kurva dlhy rad (asi 40 minut alebo aspon tolko sa mi to vtedy zdalo), ale aspon som sa zoznamil s ostatnymi typkami, ktori mali zdielat moj osud.

Potom nastal problem cislo dva. Stretnutie s pohranicnikom, ktory mi peciatkoval pas davalo uplne iny zmysel radam mojho kolegu, podla ktoreho s anglictinou v tychto oblastiach ziadny problem.

"Hvashishamukjavashvashohayastanshvusian" zasevelil na mna typek v uniforme sovietskeho typu.

"What? Beg your pardon?" vyvalil som nanho oci ja.

Typek si ma premeral a dalsia konverzacia naznacila, akym smerom sa bude uberat zvysok mojho pobytu.

"Pa ruski gavarite?" typek.

"Nemnozka" ja.

"Pacimu vy prisli v Armeniju?"

"Patamu sto" v pamati som lovil slovicka, ktore sa na mna nalepili pocas mojho polrocneho a jedineho skolskeho stretnutia s rustinou. ,,Ja prichadil... minja vot eta... kak.. pragram misie evropejskej komisii u Armeniji, tak"

A bol som v Armensku.


*********************

...to be continued...

zajtra: o Jerevane a Ararate

posted by: AIF at 21:33 | link | comments (2) |
na ceste

Letiska

last update: 08 25 09

povodny text som presunul na koniec, nech je to prehladnejsie. Vojenske letiska neratam





AMS, Amsterdam, Schiphol, NL
ARN, Stockholm, Arlanda, S
ASB, Asgabat, Turkmensko
ATH, Ateny, Eleftherios Venizelos, GR
ATL, Atlanta, Atlanta-Hartsfield-Jackson, USA
BGO, Bergen, Flesland, N
BMA, Stockholm - Bromma, S
BRU, Brusel, Zaventem, B
BTS, Bratislava, M.R.Stefanika, SK
CGK, Jakarta, Soekarno-Hatta, Indonezia
DCA, Washington DC, Ronald Reagan, USA
DPS, Denpasar, Ngurah Rai Bali, Indonezia
DSM, Des Moines, DM Intl, USA
EVN, Jerevan, Zvartnots, Armensko
EWR, New York, Newark, USA
FCO, Rim, Leonardo da Vinci/Fiumicino, I
FRA, Frankfurt, Frankfurt Int'l, D
GYD, Baku, Heydar Aliyev, Azerbajdzan
HEL, Helsinki, Vantaa, FIN
IAD, Washington DC, Dulles Intl, USA
IST, Istanbul, Ataturk, TR
IVL, Ivalo, FIN
JOG, Yogyakarta, Adisutjipto, Indonezia
JFK, New York, John Fitzgerald Kennedy, USA
KBL, Kabul, Kabul Intl, Afganistan
KDH, Kandahar, Kandahar Intl, Afganistan
KUL, Kuala Lumpur, KLIA, Malajzia
LAX, Los Angeles, LA Intl, USA
LGA, New York, La Guardia, USA
LHR, London, Heathrow, UK
MCO, Orlando, O Intl, USA
MHQ, Mariehamn, FIN
MSP, Minneapolis-St.Paul Int'l, USA
MUC, Mnichov, Muenchen Flughafen, D
NYO, Nyköping, Stockholm Skavsta Flygplats, S
ORD, Chicago, O'Hare, USA
OSL, Oslo, Gardermoen, N
PRG, Praha, Ruzyne, CZ
RVN, Rovaniemi, FIN
SAN, San Diego, Lindbergh Field, USA
SAT, San Antonio, SA Intl, USA
SIN, Singapore, Changi, Singapore
STL, St. Louis, Lambert, USA
SVO, Moskva, Seremetevo, Rusko
TBS, Tbilisi, Novoalexeyevka / Lochini, Gruzinsko
TIP, Tripolis, Idris, Libya
TFS, Tenerife Sur, Reina Sofia, E
TLV, Tel Aviv, Ben Gurion, IL
TOS, Tromso, Langnes, N
SEB, Sebha, Sebha Intl, Libya
VIE, Vieden, Schwechat, A
ZRH, Zurich, Kloten, CH

**************************************

Vzdy mi bolo zahadou, ako funguje organizovanie niektorych ciest lietadlom.

V sobotu som napriklad so zopar kolegami odlietal z Baku. Oni isli do Bruselu, Frankfurtu a Hamburgu. Ich let bol Baku - Vieden a potom Vieden - domov.

Ja som letel do Viedne. Cez Londyn. WTF? Ze do Helsink sa lieta cez Zurich som si uz zvykol, ale toto bolo uz trochu prilis. A to nastastie este na poslednu chvilu dostali rozum a cestu z Tbilisi do Baku cez Moskvu nahradili priamym spojom. Este stastie, ze Rusi zablokovali tie lety, inak by som si na zoznam pripisal aj Domodedovo.

Mimochodom, ked som cakal na let, robil som si zoznam vsetkych letisk, na ktorych som kedy bol. Dufam, ze som na nic nezabudol. A v priebehu tyzdna by som sem mohol dat aj zazitky z Armenska, Gruzinska a Azerbajdzanu, len ich musim najskor dusevne spracovat a hlavne sa potrebujem dospat.

posted by: AIF at 12:58 | link | comments (11) |

Pterofuck

: vcera sme chvilu cestovali v case. Fetiak dostal na vecer volno :-p ja som mal volno tiez, tak sme sa vratili k davno zabudnutej tradicii DVD vecerov.

Chvilu sme sa prehrabovali v pozicovni v novinkach, pricom na jednom filme sme sa zhodli obaja, a na dvoch ani nie, tak sme ich zobrali oba.

Serenity bol celkom dobry scifac so zopar vtipnymi hlaskami, prekvapujuco konzistentnym dejom a celkom gradujucim napatim. Pomer ocakavania/vysledok dopadol na vybornu a dokonca by som si ho trufol oznacit za jeden z tych lepsich beckovych filmov.

Pokracovali sme filmom Dead Fish, ktory ma v cestine nazov nieco ako Stoj a vrat mi moj mobil (dost drbly nazov aj ked v podstate vystihuje o com ten film bol). Dejom sa nejdem zaoberat, ale tiez film dopadol nad ocakavania, co sa nam teda uz davno nestalo. Vynikajuce herecke vykony a bla bla bla, toto nema byt recenzia.

Zlatym klincom vecera, kvoli ktoremu sa nam oplatilo byt hore do tretej rano bol film Pterodaktyl. Ze to bude klenot som videl uz z obalu v pozicovni a nesklamalo.

Pterodaktyl jednoznacne patri do Top 10 najhorsich filmov ake som kedy videl a nebezpecne sliape na paty aj takym nedostihnutelnym pokladom svetovej kinematografie ako su The Breed ci Modern Vampires.

O co islo? *********spoiler**********

Skupina americkych paleontologov (jeden prof, jedna do neho zalubena studentka, jedna sexi studentka, jeden nerd a dvojica uletenych studentov, co veria na UFO) sa vyda na turecke pohranicie, aby po nedavnom zemetraseni preskumala sopku.

V tej tureckej dedine maju krestansky kostol, vsetci obyvatelia vyzeraju slovansky a domy ako v kazdej nasej dedine (natacalo sa v Cesku)

Okrem toho je tu skupina americkych vojakov, ktora ma za ulohu zlikvidovat bandu povstalcov (ti tiez vyzeraju vsetci cesky).

Herecke vykony: vsetci vyzeraju, ako keby sa im nechcelo hrat.

Hned na zaciatku filmu sa objavi krdel pterodaktylov a zacne ich po jednom a niekedy aj po viacerych likvidovat.

Skvele momenty:

Velitel vojakov (hra ho Coolio a je strasny) pocas akcie hlboko v nepriatelskom uzemi vykrikuje ako doma v obyvacke a uplne serie na utajenie.

Po pterodaktyloch obcas strielaju navadzane rakety. Inteligentny pterodaktyl (btw vobec sme sa nedozvedeli, odkial sa vzali), si vzdy na raketu pocka a ked je uz blizko, tak sa uhne

Na konci zachranovali babenku z hniezda. Prehodili k nej lano. Namiesto toho, aby ta zenstina presplhala k nim, musel k nej preliezt jeden vojak a potom sa obaja pobrali na druhu stranu. Vojak pri tom samozrejme zomrel.

Na likvidaciu pterodaktylov bola pouzita municia ako za celu WWII, ocividne to ale na nich nemalo ucinok. Palba z automatickych zbrani ani rakety na nich neposobili, jediny kto mal uspesnost zasahov bol hlavny hrdina ucitel so svojim koltom.

Najlepsi bol Coolio ked sa rozhodol na konci obetovat, nechat sa chytit pterovtakom a potom odpalit raketu. Daktyl samozrejme uhol a Coolia zabil.

Studentom sa pokazilo auto. Prisli povstalci a zacali ich obtazovat. Zasiahli vojaci s pterodaktylmi a rebelov zlikvidovali. Coolio potom vydal rozkaz hodit na jediny funkcny jeep siroko daleko, ktory ich mohol odviezt do bezpecia granat a dalej pokracovali po svojich.

Profesor po prehliadke jedneho mrtveho pterovtaka zahlasi. Tato bola tehotna. Pritom ony znasali vajcia.

Vo vypocte skvelych momentov by sa dalo pokracovat, pretoze v podstate nasledovali jeden za druhym cely film.

A tak jedine na co sa dalo aspon do jej smrti divat bola Mircea Monroe v bikinach (snimky z ineho filmu), aj ked ani to nebolo nic moc.

posted by: AIF at 17:09 | link | comments (4) |
cynema

Samochvala

Najskor musim zacitovat Jaroslava Haska z knihy Dejiny strany mirneho pokroku v mezich zakona.

"Rika se, ze skromnost krasli muze. Ale spravny muz se kraslit nema."

a teraz k podstate veci.

Toto mi poslal jeden US profesor, s ktorym som konzultoval par veci ohladom midterm elections.

"Also, I am curious.  Your English seems flawless and your understanding of American politics is quite sophisticated-- have you spent a significant amount of time in America?"

posted by: AIF at 14:06 | link | comments (5) |
drobnuostky

Template by motime.com  &  AIF  |   image credit: www.havanaclub.cz